DOBRODRUŽSTVO V DIVOKEJ AFRIKE /1.+2. časť/
Na prelome sept/oktobra sme 20 odvážlivcov+3 sprievodcovia podnikli unikátnu cestu objavovania Afriky.
06. 06. 2011 / Ing. Milan Neštický
Čakalo nás 6 200 afrických kilometrov, ktoré sme mali prejsť v minibusoch, ale aj na člnoch a lodiach. Kde všade sme boli, čo sme zažili a spoznali - to všetko sa dozviete v našich novinách. Nielen ja, ako vyslanec našej redakcie TrnavaDnes, ale aj známy cestovateľ Milan Neštický, sme príletom do Kapského mesta v Juhoafrickej republike okamžite zabudli na problémy a svoju pozornosť sme upierali na najstaršie juhoafrické mesto, ktoré sa radí medzi najkrajšie na svete.. Miestodržiteľ Holandskej zjednotenej východoindickej spoločnosti Jan van Riebeeck založil 6. apríla 1652 zásobovací tábor pre lode plávajúce do Batávie (dnes Jakarta, Indonézia), na mieste, kde teraz stojí Kapské mesto. Práve ono sa radí medzi najlepšie miesta, kde sa dá potápať a priblížiť sa tak k Veľkým bielym žralokom. Nad týmto 3 miliónovým mestom sa vypína Stolová hora 1000 m. n. m., ktorá vznikla z usadených hornín. Je dominantou mesta, symbol juhu, symbol námorníkov a legenda. V jej okolí žije milión Afričanov v chudobných slumoch. V tejto oblasti sa veľmi darí viniču, ktorý priniesli francúzski protestanti. Sami sme degustovali slávne Chardonnay a boli sme veľmi spokojní. Juhoafrická republika leží v najjužnejšej časti africkej pevniny. Jej pobrežie omývajú vlny Indického a Atlantického oceánu. Oficiálne hlavné mesto je Pretória, kde sídli parlament (ďalšie je práve Kapské mesto, kde je legislatíva a tretie Bloemfontain, ktoré je sídlom súdu). Úradným jazykom sú tu: afrikánčina, angličtina a ďalšich 9 jazykov. Počasie je tu prevažne suché, na východe republiky subtropické, teplé dni, chladné noci. Po obdivovaní Kapského mesta sme sa vybrali smerom na juh k Mys Dobrej nádeje, ktorý je najjuhozápadnejším cípom Afriky. Je to ostrý pevninský výbežok. Prvým Európanom, ktorý oboplával mys Dobrej nádeje bol portugalský moreplavec Bartolomeo Dias v roku 1488, ktorý sa však dostal "len" do Falošnej zátoky. Ten tomuto miestu dal názov "mys Búrok". Neskôr kráľ Ján II. premenoval mys na "mys Dobrej nádeje", pretože otváral cestu na východ. Ako prvý Európan oboplával Južnú Afriku portugalský moreplavec Vasco da Gamma v roku 1498 a otvoril tak novú cestu do Indie. Námorníkmi bol mys Dobrej nádeje považovaný za najnebezpečnejšie miesto na ceste do Indie, po prekonaní ktorého mali to najhoršie za sebou a čakala ich už len relatívne pokojná plavba. Viažu sa k nemu legendy o bludnom Holanďanovi, ktorý brázdi tieto vody na lodi, ktorej posádku tvoria duchovia námorníkov. Loď je odkázaná na večné blúdenie a nikdy nenájde cestu domov. Pokračovali sme Falošnou zátokou, ktorú si v minulosti mýlili námorníci s Indiou. Výnimočná je tým, že raz za rok sem priplávajú veľryby, ktoré sa tu pária a o rok zase rodia. Nielen veľryby, ale aj uškatce sú raritou v tejto zátoke. Uškatce sú potravou pre veľké biele žraloky, ktoré ich lovia unikátnym svetovým spôsobom - útočia na ne zospodu a vyskakujú do výšky troch metrov. Keďže juh Afriky sme celý prešli, čakal nás sever, na ktorý sme sa veľmi tešili. Konkrétne Namíbia. Stuhnutá láva Kopiji, Springbok a ide sa smer Namíbska púšť, ktorá je široká 700 kilometrov a dlhá 2 000 km. Siaha od hraníc s Juhoafrickou republikou až po hranice s Angolou. Je to oblasť s množstvom diamantov, ktoré sú síce pohodené na piesku, ale priblížiť sa k nim nesmiete, lebo strážcovia diamantov majú povolenie vás zastreliť. Hustá hmla, prudké víchrice a silné vlnobitie spôsobili, že na Pobreží kostier stroskotalo veľké množstvo lodí. Toto bezútešné pobrežie je považované za najväčší cintorín lodí na svete. Stroskotanci, ktorým sa predsa len podarilo prekonať burácajúci príboj a dostať sa na breh, nemali šancu na prežitie. Od života ich delil, miestami až 300 km široký pás nevraživej smrtiacej púšte. Nenechali sme si ujsť ani pôrodnicu vo Walvis Bay, kde rodila aj americká herečka Angelina Jolie a najväčšiu kolóniu plameniakov v Afrike. Keďže Namíbia bola nemeckou kolóniou, nachádzajú sa tu aj nemecké mestá, Solitaire a prístav Swakopmund, ktoré sme pravdaže navštívili. Solitaire nás prekvapil tradičnou neopakovateľnou nemeckou jablkovou štrúdľou a Swakopmund, i keď sa nachádza uprostred púšte na pobreží Atlantického oceánu, je neuveriteľne čistý, krásny, prívetivý, plný obchodov. Stretli sme sa aj s najväčšou kolóniou uškatcov na južnej pologuli. V roku 1993 a tento rok sa počet uškatcov umelo reguloval, pretože lovia a zabíjajú veľké množstvo rýb (viac rýb, ako vylovia všetky juhoafrické a namíbske rybárske spoločnosti dokopy). Ich prirodzenou reguláciou sú šakali. Keďže tento rok ich je už menej, videli sme ich "len" 80 000 z pôvodnej pol miliónovej kolónie. Na ceste po púšti sme si urobili zastávku v baníckej oblasti Uis. Popri ceste sme stretli aj obyvateľky kmeňa Herero, ktorí boli v minulosti vyhnaní do púšte Nemcami. Spoznáte ich ľahko. Vynikajú pestrým, farebným oblečením a na hlave nosia šatky v tvare rohov býka alebo kravy, pretože tento dobytok je pre nich posvätný. Stretli sme sa aj s ďalším kmeňom Himbu, ktorí žijú odjakživa v púšti. Ženy chodia polonahé a umývajú sa veľmi málo. Ich umývacími prostriedkami je zmes blata a tuku. Zaujímavé však je, že vôbec nepáchnu. V budúcej časti sa vyberieme do Národného parku Etosha a zoznámime sa s africkou divočinou.
2. ČASŤ :
Ako sme Vám v minulej časti sľúbili dnes navštívime Národný park Etosha v Namíbii a zoznámime sa s africkou divočinou, sľub aj plníme. Park Etosha oslávi na budúci rok svoje 100. narodeniny. V minulosti mal 90 000 km2 a bol najväčším parkom na svete. V súčasnosti sa rozprestiera na ploche 22 000 km2. V jeho centre leží rozsiahla soľná panva, obklopená trávnatými savanami s krovinatým a riedkym lesným porastom. Pred miliónmi rokov sa tu nachádzalo obrovské jazero, napájané riekou Kunene. Neskoršia zmena priebehu toku rieky spôsobila jeho postupné vysychanie. Etoshská panva je takmer po celý rok vyschnutá. V jej južnej časti sú však roztrúsené mnohé kaluže vody, ktoré sú základom pre existenciu lokálneho živočíšneho sveta. Je tu zastúpená bezmála kompletná paleta africkej zveri, vrátane Veľkej päťky (slon africký, byvol stepný, nosorožec biely, lev a leopard škvrnitý) - päť druhov pre človeka najnebezpečnejších zvierat. Na základe posledného leteckého sčítania zveri možno predpokladať, že v parku žije okolo 250 levov, 4 000 pakoňov, 8 000 priamorožcov (oryxov), 300 nosorožcov, 2 500 žiráf, 6 000 zebier a vyše 2 000 slonov. Okrem toho tu pobehuje asi 20 000 pôvabných antilop skákavých (Springbok). Často je možné pozorovať ich obrovské stáda, tvorené stovkami jedincov. Okrem toho tu žije vzácny poddruh Impaly červenkastej - čiernočelej. Tento druh je zaujímavý tým, že žije iba v tejto oblasti. Národný park Etosha je veľmi dobre prístupný. Starostlivo udržované turistické cesty vedú k napájadlám, pri ktorých sa dá zver pozorovať najlepšie. V troch štátnych Restcamps - Okaukuejo, Halali a Namutoni - sú k dispozícii hotely, bungalovy, kempingy, reštaurácie, obchody a kúpaliská. Všetky parky v Južnej Afrike sú urobené tak, aby zvieratá neboli rušené. Človek si musí uvedomiť, že je v podstate u nich na návšteve, je hosťom. Snom každého návštevníka v Afrike je vidieť čo najviac zvierat z Veľkej päťky. Nám sa podarilo vidieť všetky okrem leoparda, ktorého sme nakoniec našli, ale iba v zajatí, a to sa neráta. Nádherou bolo vidieť leva, ako sa majestátne nesie pred naším autom a my sme s úžasom pozerali na tohto kráľa zvierat. Nezabudnuteľným zážitkom bolo tiež počuť levice, ako sa v noci zvolávajú na lov. Lovia tu najmä zebry a pakone, ktoré tvoria hlavnú časť levieho jedálnička, ale nepohrdnú ani mláďaťom žirafy, no pri love si v tomto prípade musia dávať veľký pozor, lebo kopnutie žirafy - matky býva často pre levy smrteľné. Okrem veľkej päťky existuje ešte niekoľko iných druhov, na ktoré sme si museli pri stretnutí dávať pozor. Spravidla väčšina šeliem je aktívna v noci, cez deň nie sú až tak nebezpečné. Vzácnosťou je stretnutie napríklad s leopardom, ktorý sa rád ukrýva v korunách stromov, či nosorožcom, ktorého počty sa kriticky znížili kvôli pytliakom. Napriek svojim rozmerom sa môžete ocitnúť v tesnej blízkosti nosorožca bez toho, aby ste ho spozorovali. Vyhľadáva husté krovité porasty, kde zháňa potravu. Nosorožec nepatrí k tým nebezpečným druhom africkej fauny, ale treba byť pri stretnutí obozretný. Oveľa nebezpečnejším zvieraťom je byvol. Pokiaľ je v stáde, je pokojný. Horší je samotár, ktorý je vyčlenený zo stáda z hocijakých dôvodov. Lev sa v zásade ľudí stráni a jeho útoky na človeka bývajú napriek jeho povesti, zriedkavé. Počas kempovania je dôležité mať stan stále zapnutý, najlepšie čo najtesnejšie a to nielen kvôli levom a opiciam, ale aj kvôli smrteľne jedovatým mambám čiernym. Pri slonoch sa treba správať opatrne aj keď sedíte v aute. Pretože už len jeho rozmery a váha ho predurčujú ako potenciálne nebezpečného aj za volantom. Ide najmä o slony, ktoré sú poranené, správajú sa už na diaľku nepokojne. Najhoršie pre nás je v tomto prípade to, že slony majú veľmi dobrú pamäť a nikdy nevieme, akú spomienku majú na našich predchodcov. Slony, predtým, ako zaútočia, zdvihnú chobot, rozprestrú uši a prudko dýchajú. V takom prípade najlepšie urobíte, ak prudko dupnete na plyn a vzdialite sa do bezpečia. Takisto sa nikdy nepostavte, resp. nezastavte medzi samicou a mláďa, ako sme to urobili my a skoro sme prišli o život. Najnebezpečnejšími zvieratami na našej ceste neboli ani šelmy a ani spomenuté slony, či byvoly, ale krokodíl nílsky a hroch. Hrochy zabijú ročne viac ľudí ako všetky šelmy dokopy. Aj keď sú vegetariáni, sú mohutné a to je nebezpečné. Stačí jeden stisk papule a môžu vás roztrhnúť napoly. Ale o týchto vodných zvieratách až v budúcom čísle. Relatívne nebezpečná môže byť aj hyena. Nie však tým, že by vás priamo napadla, ale môže vám vliezť do stanu a požrať vašu potravu a prípadne vás aj zraniť. Je to o dôvod viac mať stan zapnutý. A neposledný dôvod sú opice, ktoré vám môžu vziať zo stanu nielen potravu, ale aj fotoaparát, doklady a iné dôležité veci a verte, že sa s nimi potom veľmi ťažko vyjednáva, aby vám to vrátili späť. Všeobecne si treba dávať pozor a byť obozretný v každom prípade a netreba zbytočne riskovať. Národný park Etosha sme prežili v zdraví a bez žiadnej ujmy. Takže sme sa mohli vybrať k najväčšiemu železnému meteoritu na svete. Ale o tom až v budúcej časti.
Článok bol uverejnený: 26. 10. 2007