KAMBODŽA

Kambodža - zabudnuté kráľovstvo - 1.časť

07. 06. 2011 / Ing. Milan Neštický

Kambodža je asi tri a polkrát väčšia ako Slovensko a má 10 miliónov obyvateľov. Táto krajina je nám ešte trochu neznáma a cestuje sem pomerne málo turistov v porovnaní so susediacim Vietnamom, či Thajskom. Je to možno spojené s neslávne známou vládou, či terorom Pol Pota, ktorý riadil krajinu krutou rukou až do konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Počas jeho vlády bolo vyvraždených približne tri milióny (!) obyvateľov a to lavne "zásluhou" Červených Khmérov. V hlavnom meste - Phnom Penhe sa v tom období znížil počet obyvateľov z dvoch miliónov na 23 000 (!). Ešte dodnes sú niektoré oblasti zamínované a keďže neexistujú mapy mínových polí, neodporúča sa do týchto miest cestovať. To sa však netýka najznámejšej pamiatky - chrámu Angkor Wat. My sme prileteli do mestečka Siam Reap, ktoré susedí priamo s týmto chrámovým komplexom. Osobne by som ho zaradil spolu s Baganom v Barme, či Borobudurom na Jáve v Indonézii medzi najkrajšie budhistické pamiatky na svete aj keď pôvodne to bol hinduistický chrám na počesť Višnu. A to bol ešte pred 150 rokmi zarastený hlbokou džungľou, pokiaľ ho neobjavil francúzsky hľadač motýľov. Medzi 9. a 15. storočím bol Angkor sídlom Khmérskej ríše a zaznamenal najväčší rozkvet. Po jej zaniknutí začali múry chrámu obrastať a prerastať stromami, ktoré postupne oslabili kamenné múry Angkoru a vznikli tak nádherné scenérie.. Keď sa prechádzate pomedzi polorozpadnutými budovami, budete určite cítiť ako na vás dýcha starodávna história. Ešte si dokážete predstaviť, ako tu pulzoval život, zo Slonej terasy si predstavíte tie prehliadky kráľovských slonov odetých v pestrofarebných kusoch textilu. Tisícročné kamenné stavby, prerastené stromami, pôvodné mosty cez priekopu, ktorá slúžila na obranu mesta, pôsobia naozaj fascinujúco. No najimpozantnejšie pôsobí hlavný chrám Angkor Watu, ktorý tvoria tri veže a ktorý sa dokonca stal symbolom Kambodže. Dnes je aj vyobrazený na národnej vlajke. Pokiaľ by ste chceli prejsť celé starobylé mesto, potrebovali by ste dva dni. Veď sa nachádzate v najrozsiahlejšom budhistickom chráme na svete. Rozloha parku vyhláseného za svetové kultúrne dedičstvo je 160 km2. Veľmi dobre nám padlo, keď sme sa počas cesty mohli osviežiť čerstvou šťavou z kokosových orechov, ktoré tu ponúkajú na každom kroku. Okrem toho je tu množstvo domorodcov, ktorí vám chcú predať dáky ten suvenír, a tak si trochu privyrobiť. Trošku tvrdý bol pohľad na kapelu, ktorá spríjemňovala atmosféru typickou domácou hudbou. Všetci hudobníci boli totiž obeťami nášľapných mín, takže im chýbala jedna, alebo obe nohy, či oči. Okrem toho tu stretnete aj pomerne veľa budhistických mníchov, ktorí sem prichádzajú ako na akési posvätné miesto. Tu nás čakalo malé prekvapenie, keď nás požiadala jedna zo skupiniek mníchov, aby sme sa s nimi odfotili. Zrejme sme boli pre nich ako atrakcia. Tak sme túto príležitosť tiež využili a máme krásnu pamiatku na toto miesto. Na druhý deň sme vymenili toto silné duchovné miesto za tvrdú realitu bežného života na jazere Tonle Sap.

TONLA SAP - dedinka uprostred jazera - 2.časť
Z turisticky najvyhľadávanejšej pamiatky Kambodže, Angkor watu, sa presunieme na jazero Tonla Sap, ktoré by na bežného, nescestovaného turistu, mohlo pôsobiť skôr odpudzujúco. Ale toto miesto taktiež znázorňuje ťažký život na kambodžskom vidieku. Zo Siem Reapu sme sa teda vybrali k neďalekému jazeru Tonla Sap a tým aj na vidiek k ľuďom, ktorí sa živia hlavne chytaním rýb. Po ceste míňame dedinky, ktoré pôsobia chudobne, len niekoľko domov na koloch, na pozadí ryžové polia, na ktorých sa pásol dobytok. Komentár z denníka môjho kamaráta bol pomerne krutý, ale mierne vystihoval úroveň bývania miestnych obyvateľov: "U nás na vidieku žijú dôstojnejšie domáce zvieratá." Pravda je tá, že v jednom dome, skôr prístrešku, žili ľudia spolu s dobytkom a delila ich len bambusová podlaha. Paradoxne bola na niektorých domoch namontovaná televízna anténa, takže tieto "kultúrne stánky" boli miestom, kde sa schádzajú ľudia z okolia. Keď sme si chceli odfotiť deti, tie sa okolo nás zhŕkli a s obdivom pozerali na fotoaparát, či kameru. Pravdepodobne, keď sa sem turisti už vyberú, tak nevystupujú a nefotia sa s miestnymi ľuďmi. Ale domáci sa len usmievali a povolili nám deti fotiť. Tým treba dať za odmenu buď zošit, pero alebo ceruzku, pretože to je to, čo im najviac chýba. Ak by ste im namiesto toho dali peniaze, zvyknú si na to, že stačí natiahnuť turistom ruku a o zárobok je postarané. Takto deti dokážu možno pochopiť, že si treba zarobiť iným spôsobom. To už sme sa nalodili na malú bárku a riečkou ústiacou do jazera sme sa plavili vpred. Popri rieke sme videli rybárov, po kolená v bahne, ako sa snažia uloviť v tejto špinavej vode dáke ryby, ale aj plávajúcu policajnú stanicu, či školu postavenú z upravenej lode. Za ňou v prívese plávala telocvičňa, takže sme pochopili, že ľudia tu žijú doslova na vode. Prekvapenie nás čakalo priamo na jazere, kde asi 150 metrov od brehu začínali prvé domy, respektíve loďky upravené na domy. Predstavte si asi 5 metrovú loď, nad ktorou je rozostretá plachta a pod ňou spálňa, obývačka, kuchyňa pre celú šesťčlennú rodinu. Samozrejme, kúpeľňu tvorí jazero, kde aj perú aj umývajú riad. A pokiaľ sa chcú deti zabaviť, uprostred "dediny" je kolotoč, samozrejme, že tiež na vode. V nedeľu môžu ísť všetci loďkami do kostola, ktorý je tiež, samozrejme, na vode. My sme sa zastavili v reštaurácii, ktorej súčasťou bola aj krokodília farma, ale vraj im do jazera ešte žiadny neutiekol. Pokiaľ ste vyšli na terasu reštaurácie, zhora bol nádherný výhľad na západ slnka, kedy celá vodná dedinka mení farbu na červenú a na hladine sa odráža zapadajúce horúce slnko. Pohľad nám padol aj na strechu reštaurácie, kde priamo na plechovej krytine sušili ryby, ktoré mali potom v ponuke. Keď sem niekedy pôjdete, treba sa trochu odosobniť a považovať tento spôsob života za normálny pre krajinu, ktorá bola desaťročia pod nadvládou tyrana. Ryby napríklad chutili skvele. Na vode taktiež funguje aj bufet, pretože ako náhle sa objaví bárka s dákym tým turistom, pripláva malá loďka naložená pivom, minerálkou, keksami a za nimi pláva mama s asi dvojročným dieťaťom, ktorého prvé slová sú "daj mi jeden dolár." Ak sa naozaj niekedy vyberiete pozrieť túto, pre nás trochu záhadnú krajinu, určite si nenechajte ujsť Angkor Wat, ale ani miestny vidiek. Zážitok z oboch budete mať na celý život tak ako my. Nabudúce si trochu oddýchneme od Ázijského kontinentu a presunieme sa do Južnej Ameriky. Čaká nás krajinka Uruguay, kde som sa vybral naposledy teraz v septembri.


Článok bol uverejnený: 31. 12. 2007