SPOJENÉ ARABSKÉ EMIRÁTY

V krajine šejkov - 7 Emirátov

06. 06. 2011 / Ing. Milan Neštický

1. časť

Prelietame z juhovýchodnej Ázie na Blízky Východ a pristávame v meste Dubaj, kde sa nachádza medzinárodné letisko. Sme vo federácii 7 emirátov, ktorým vládnu dve rodiny šejkov Nahayanovci a Maktoumovci. V súčasnej dobe je prezident z prvej menovanej rodiny a predseda vlády z druhej. Mylne si niekedy ľudia pletú Dubaj s hlavným mestom, ktorým je Abú Dhabí. Do hlavného mesta sa dostanete pomerne rýchlo napríklad autobusom, ale pokiaľ by ste chceli nájsť nejaké historické budovy, budete ich hľadať márne, pretože mestá na pobreží Perzského zálivu sa rozvíjajú vďaka ropným vrtom tak rýchlo, že budovy nestíhajú zostarnúť, lebo na ich mieste sa začínajú stavať hneď nové. V Abú Dhabí si však nenechajte uniknúť miestne múzeum, ktoré sa nachádza hneď za prezidentovým palácom. Tu zistíte, ako sa dakedy žilo na púšti a hlavne je tu názorne postavená prvá klimatizácia. Je to vlastne sústava niekoľkých plátenných plachiet postavených do asi 5 metrovej veže. Tieto plachty zachytávali aj ten najmenší vánok z púšte a viedli ho do obydlia, ktoré ochladzovali o viac ako 10oC, čo bolo pri horúčavách na púšti dôležité. My sa však vrátime do Dubaja, ktorý je mekkou turistov cestujúcich do Emirátov. Z nových projektov, ktoré sú v Dubaji naplánované postaviť, je najvyššia budova na svete, ktorá by mala stáť už budúci rok, budujú sa umelé ostrovy hneď pri pobreží, kde budú hotely, ale aj rezidencie miestnych a zahraničných boháčov. Vláda totiž sama vie, že ropné ložiská nie sú bezodné, a preto rozumne investuje aj do iných oblastí hospodárstva. Čo si môžete všimnúť v celej krajine, je to, že na stavbách sa pracuje 24 hodín a robotníci sú väčšinou z Pakistanu a z Indie. Tu by sa odbory moc neuživili, pretože robotníci pracujú vo veľmi ťažkých podmienkach a nad nimi visí povestný „Damoklov meč“, pretože, ak by sa ohradili, investor nemá problém okamžite na ich miesto dosadiť nových ľudí. Neoficiálna štatistika hovorí, že na jedno pracovné miesto čaká asi 10 ľudí. Tí, ktorí majú väčšie šťastie, pracujú napríklad ako taxikári. Zažili sme závody dvoch irackých taxíkov smerom do prístavu, kde išlo o prestíž, pretože ten mladší mal novšie auto, ako jeho starší kamarát, ale nemohol dopustiť, aby ho mladší kolega predbehol. Viete si predstaviť ako to vyzeralo v plnej premávke. Našťastie sú to majstri svojho remesla a vystúpili sme síce šedivejší, ale zdraví. Oveľa lepší vodiči sú, podľa môjho názoru, beduíni, ktorí vás vezmú na jeepoch do púšte. Beduíni sú totiž pôvodní ľudia, ktorí svoju púšť poznajú ako vlastné sandále. Len ťavy vymenili za oveľa viac koní pod kapotou. Pred vjazdom do púšte musia vypustiť pneumatiky, aby mali lepšiu priľnavosť k pohyblivým dunám a divoká jazda môže začať. Nič moc pre slabšie povahy, ale zážitok stojí za to. Keď sme sa asi po hodine takejto jazdy zastavili v beduínskej dedine, čakala nás malá hostina a prvý krát som ochutnal ťavie mäso. Stres z jazdy nám vynahradila brušná tanečnica a hlavne šiša – typická vodná fajka beduínov. Najkrajšia však bola noc plná hviezd mimo svetiel mesta. V ďalšej časti sa poprechádzame trochu po Dubaji a pozrieme sa k ománskym hraniciam.

Z pobrežia k Ománskym hraniciam - 2.časť
V minulom čísle sme sa na ceste do Tanzánie zastavili na chvíľku v Spojených Arabských Emirátoch, aby sme sa porozhliadli po krajine tisíc a jednej noci. Dnes sa ponoríme hlbšie do mesta Dubaj a vyberieme sa k ománskym hraniciam. Dubaj je mesto, ktoré sa za posledné desaťročie neuveriteľne rozrástlo a zmodernizovalo. Celú krátku históriu mesta Vám premietnu v Národnom múzeu, kde okrem tohto fenoménu môžete nájsť aj typické beduínske stavby, nástroje a zbrane a urobíte si tak obraz o živote miestnych obyvateľov ešte ďaleko pred rozvojom turizmu a to už od doby bronzovej, kedy sa datuje prvá zmienka o obyvateľoch tejto púštnej krajiny. Prechádzka starým mestom je veľmi príjemná, pokiaľ sa nevyberiete cez obed v letných mesiacoch. Stojí za to zastaviť sa v prístave, odkiaľ Vás kyvadlová loďka prevezie cez záliv - Creek, hlavnú dominantu starého mesta. Pri plavbe sa môžete kochať architektonickými skvostami moderného, ale aj historického Dubaja. Zaujímavou stavbou je budova národnej banky, postavená tak, aby jej presklené priečelie odzrkadľovalo vody Creeku ďaleko do mesta. Po vystúpení Vás ovanie vôňa rôzneho korenia, pretože sa nachádzate práve na veľkom trhu s korením, kde si naozaj môžete vybrať pochutiny podľa vlastného gusta. Arabi boli vynikajúci moreplavci, a tak sa dostali napríklad aj na Zanzibar, odkiaľ si začali dovážať klinčeky, vanilku, čierne a biele korenie a predávali ho práve na tomto mieste. O niečo ďalej, hlavne na dámy, čaká ďalší špeciálny trh. Niekoľko desiatok obchodov a obchodíkov so zlatom, ktoré tu nájdete lacnejšie ako u nás, ale hlavne dizajn šperkov má orientálny nádych. Potom pokračujeme po hlavnej ulici Al Zaied road, ktorá je tepnou mesta a je najdlhšia. Po ceste Vám budú robiť tieň mrakodrapy, nad ktorými sa už dokončieva najvyššia stavba na svete, Burj Dubaj (podľa miestneho názvu časti starého mesta) až k začiatku pláži Jumeirah. Táto pláž je v meste najvyhľadávanejšia a v čase, keď som bol v Dubaji prvýkrát v roku 2004, stavalo sa naraz 38 hotelov. Na začiatku stojí perla medzi hotelmi - Burj al Arab, známy ako hotel - plachetnica a pred ním hotel Jumeirah v tvare vlny. Pekná hračka architektov. Do hotela Burj al Arab sa dá ísť už len v prípade, že si objednáte buď večeru, alebo nápoj v bare. To by nebolo až také zvláštne, keby miešaný nápoj nevychádzal na 2 500 korún. Okrem toho musíte mať dlhé nohavice a košeľu, alebo polokošeľu. Toto nariadenie sa zaviedlo po tom, ako sa hostia sťažovali na rušenie turistami, ktorí sa prišli na tento hyper luxusný hotel iba pozrieť. Samého by ma to nahnevalo, keby som za izbu zaplatil niekoľko stotisíc (!) korún a fotil by ma dáky turista. Ale poberme sa ešte k jednej novodobej atrakcii Dubaja a to je zasnežený svah. Áno, čítate dobre, šejkovia sa rozhodli postaviť si v púšti halu, kde dovážajú sneh a pozerajú sa na turistov, ktorí sa lyžujú. Z miestnych som na lyžiach nevidel nikoho, ale zato poriadnu guľovačku áno. O paradoxoch tohto mesta sa dá písať naozaj veľa, treba to vidieť. Nám, pokiaľ by sme sa vrátili niekoľko desaťročí dozadu, by trvala cesta cez púšť až do oázy Buraimi v emiráte Al - Ain, približne 5 dní, ale keďže púšť pretína trojprúdová diaľnica, môžeme tam byť za necelé 2 hodiny. A prečo by sme tam mali ísť? Dostaneme sa totiž do strategického miesta, kde sa obchoduje so susedným Ománom. Tu môžete prejsť aj za hranice štátu, ale samozrejme, že nie ďaleko. Nájdete tu prvotné stavby, ktoré slúžili ako obydlia a pevnosť v tejto oáze. Okrem toho si nenechajte ujsť aj rozľahlý trh s ťavami. Nájdete tu ťavy z celého Blízkeho východu a je to pre našinca naozaj zaujímavý zážitok. Tam som prišiel aj o svoj cestovateľský klobúk, keďže zachutil jednej ťave z Pakistanu. Keď sa vyveziete k vápencovému pohoriu Jebel Hafit, z vrcholu 1 160 m vysokej hory máte nádherný výhľad na ománsku aj emirátsku stranu a aj na šejkovu rezidenciu, ktorá sa nachádza na susediacom kopci. Môžete tu uvidieť aj prameň pitnej vody, ktorý zásobuje aj vládne rezidencie v Dubaji. Popri tom zavlažuje aj úzky pás zelene popri celej dĺžke cesty do Dubaja. Na margo toho, v Dubaji neodporúčam piť miestnu vodu, pretože hotely aj budovy, okrem šejkových, používajú vodu odsolenú. Tá síce nie je škodlivá, ale stále je v nej cítiť soľ z Perzského zálivu. Po krátkej zastávke v Spojených Arabských Emirátoch, pokračujeme do Tanzánie, kde sa prejdeme pomedzi divé zvieratá. Už sa teším.

Článok bol uverejnený: 7. 11. 2007