VIETNAM

VIETNAM - Socializmus s nádychom kapitalizmu - 1.časť

07. 06. 2011 / Ing. Milan Neštický

V prvom rade sa chcem čitateľom ospravedlniť za výpadok príspevkov, ktorý bol spôsobený mojou cestou po Južnej Amerike, ale o to srdečnejšie sa budem snažiť sprostredkovať svoje zážitky z veľkej cesty po juhovýchodnej Ázii, ktorú som absolvoval so svojim kamarátom na jar tohto roku. Za mesiac sme prešli 9 ázijských krajín a Vietnam bol jednou z nich. Túto nádhernú krajinu sme sa rozhodli precestovať vlakom, ale pekne poporiadku. Vietnamská socialistická republika je približne 7 krát väčšia a má 15 krát viac obyvateľov ako Slovensko. Hneď ako prejdete cez hranice, čaká Vás krajina, na ktorú si pamätáme z nedávnej minulosti. Všade plno vojakov, červené zástavy, revolučné heslá a dokonca aj kladivá a kosáky. Nič to však neuberá na šarme tejto nádhernej krajiny. My sme pristáli lietadlom v hlavnom meste - Hanoji, kde v súčasnosti namiesto známych bicyklov premávajú mopedy. Tu Vám poradím ako prechádzať cez cestu. Mesto má 3 milióny obyvateľov a asi o milión registrovaných mopedov naviac. Ak sa čo i len polovica vyberie do ulíc, vznikne nepreniknuteľná masa, ktorá má prednosť pred chodcami a to aj na prechode. Preto sme prišli na systém, že musíte pomaly vkročiť do cesty a tým istým tempom, bez zastávky, pokračovať smerom cez štvorprúdovú ulicu. Vodiči Vás pritom obiehajú ako voda okolo kameňov v potoku. Ak by ste zastavili, narušíte celý systém a môže sa stať nešťastie. Prikladám citát z denníka, ktorý sme písali po ceste a vystihuje dopravu v meste: "Doteraz som videl ako vyzerá raj na zemi, dnes som videl peklo..". Ale ani toto by Vás nemalo odradiť, pozrieť si to najznámejšie z hlavného mesta a hlavne nevynechať Mauzóleum Ho Chi Mhina, prvého prezidenta demokratického Vietnamu a veľkého stúpenca komunizmu. Toto mauzóleum sa nachádza na okázalom francúzskom námestí hneď vedľa prezidentského paláca, ktorý postavili Francúzi začiatkom 20. storočia. Veľmi nápadne sa podobá na to Leninovo na Červenom námestí v Moskve a aj tu stojí 24 hodín stráž, ktorá bdie nad spánkom "otca národa". Určite za povšimnutie stojí aj pagoda Dien Huu, nazývaná aj pagoda "na stračej nôžke", pretože stojí uprostred jazierka a je postavená celá na jednej podpere. Takto stojí už od polovice 11. storočia. No a samozrejme, netreba zabudnúť na Leninov park, kde je vidieť množstvo oddychujúcich ľudí, ktorí cvičia čínske tai-či, alebo behajú okolo nádherného jazierka. Po tejto "paráde" je príjemným oživením dedinka Hoa Binh, ktorá sa nachádza 80 km od Hanoja. Tu žije horský kmeň, ktorý je pôvodom z Thajska a usadili sa na vietnamskom území. Oproti veľkomestu mi prídu bambusové a drevené domčeky ako návrat späť o niekoľko storočí. Títo ľudia sa venujú hlavne pestovaniu ryže a chovaniu dobytka, takže sú veľmi skromní. V minulosti bola tradícia, že dievča sa muselo vydať do svojich 14 rokov, inak mala veľkú pravdepodobnosť, že bude stará dievka. Dnes sa už aj horské kmene musia podriadiť vietnamským zákonom, takže takéto manželstvá sú protizákonné, tým však nie sú vylúčené. Najlepšia tu bola však výmena peňazí. Najprv si pýtali za suveníry ako náhrdelníky zo semien rastlín, ópiové fajky alebo drevené výrobky, doláre, ktoré potom cestou naspäť odo mňa menili na vietnamské dongy, keďže majú do mesta tak ďaleko. Takže sme stanovili kurz podľa banky a asi hodinu sme menili všetky ich utŕžené doláre za suveníry, za miestnu menu, pretože nechceli, aby sme im platili za tie suveníry dongami, vraj je to pre nich nevýhodné. S Hanojom sa rozlúčime pohľadom z balkóna na jednu z najrušnejších križovatiek, kde je až nepochopiteľné, ako také množstvo ľudí, aut, mopedov a bicyklov prechádza bez nehody. Tu sa mi naskytol aj najbizarnejší pohľad, ktorý vymyslí iba sám život. Do tohto chaosu a spleti všetkého, čo malo kolesá sa krížom cez križovatku vybral chlap, ktorý dodržiaval náš vymyslený systém, spomenutý na začiatku. Prešiel bez toho, že by do neho niekto vrazil. Nebolo by na tom nič zvláštne, pokiaľ by nemal na očiach čierne okuliare a v ruke bielu paličku. Na cestu naprieč celým Vietnamom, z Hanoja až po Saigon (Ho Chi Minh City), využívame rýchlik, ktorý sa nazýva juhovýchodný a prejdeme spolu 1 726 km. Naraz by to trvalo tri dni a dve noci, a preto si urobíme nabudúce ďalšiu zastávku v cisárskom meste Hue.

Vlakom naprieč Vietnamom - 2.časť
Na minulých potulkách sme skončili v hlavnom meste – Hanoi. Tu začala naša dobrodružnejšia časť cesty, pretože sme sa rozhodli, že viac ako 1 700 km do Saigonu prejdeme vlakom. Na hanoiskej vlakovej stanici to vyzerá ako vo včelom úle. Aj keď bol už pokročilý večer, stánky s oblečením, jedlom, nápojmi a suvenírmi boli stále otvorené a obchodný duch miestnych obyvateľov sa nezaprel. Nastúpili sme do pristaveného rychlíku a tu si dovolím opäť citovať z denníka môjho kamaráta, s ktorým sme cestovali „...vo vnútri bol zvláštny smrad, ale nebol neznesiteľný...“ Miesta sme mali v 6 miestnom kupé, každý svoje lehátko. K tomu sa primiešala jedna rodinka – otec s troma deťmi, ktorí mali druhé lehátko, rodinka so svojimi rodičmi...dokopy 11 ľudí, z toho deväť na štyroch lehátkach. Okrem toho plné kupé batožiny a pravdepodobne polovica jedla, ktoré pomaly začalo svojou „vôňou“ zaplňovať celé kupé. Jedno však treba uznať miestnym železniciam, že sa o sv ojich cestujúcich starajú. Relatívne čisté toalety, na každej aj toaletný papier a asi po hodinke cestovania sa podávala večera – zeleninová polievka a kuracie mäso, samozrejme s ryžou. K tomu nápoj a to všetko v cene cestovného lístku. Mňa však zaujal hlavne jedálenský vozeň, kde som si bol dať kávu. Jeden pán si objednal sépiové lupienky, tak čašník najprv vytiahol plynový horák a na otvorený oheň položil mrazenú chobotnicu. Po tom, ako sa vyparila voda a chobotnica sa mierne zoškvarila, idložil ju z plameňa a rukami polámal na kúsky. Na to soľ, korenie a sépiové lupienky k pivu boli na svete. Ďalšie prekvapenie nás čakalo ráno okolo siedmej, kedy sa z reproduktorov ozvali neidentifikovateľné revolučné piesne v podaní detského zboru, takže sme už namali ani chuť ostať spať. Okrem toho deti spievali po vietnamsky. Ráno nám priniesli opäť kávu, alebo čaj, vodu a sendvič. To už sme vystupovali v cisárskom meste Hue. Toto mesto sa preslávilo 12 generáciami cisárov a vzniklo v roku 1804, kedy základy posadil cisár Gia Long. Cisári mali postavené mesto v meste, nazývané Citadela. Teraz ruiny z tohto paláca patria pod ochranu UNESCO. Za pár dongov (miestna mena) Vás navlečú do cisárskeho habitu a môžete sa odfotiť na replike trónu. Čo ma prekvapilo, bol nestrážený vstup na balkón, odkiaľ cisári hlásali k svojim poddaným. Určite stojí za návštevu aj kláštor Tien Mu s rovnomennou pagodou. V preklade to znamená „nebeská žena“, pretože legenda hovorí, že predtým, ako ju dal cisár postaviť, tu každý deň zmizla jedna žena. Odkedy pagodu postavili, ženy sú v bezpečí. A to doslova, pretože súčasťou chrámu sú aj mahajanský budhistickí mnísi, ktorí sa o kláštor, pagodu a okolie starajú. Jednou zo zásad mníchov je aj to, že by sa ženy nemali dotknúť. Na druhý deň sme nastúpili opäť na rýchlik, ktorý v sebe skrýval už horšiu zmes vôní, pretože mal za sebou 12 hodín jazdy a jedlo sa v tom teple mierne kazí. Po pol hodine sme si zvykli. Ďaľšia zastávka bolo mestečko Nha Trang, ktoré patrí medzi hlavné turistické a hlavne potápačské lokality. Priamo v mestečku je príjemná upravovaná pláž s lehátkami a príjemnou promenádou, kde sa môžete prechádzať pod palmami. Pre potápačov je tu množstvo stredísk, kde si môžete dohodnúť potápanie na rôznych miestach. Jednu základňu tu má aj spoločnosť National Geographic. Po plavbe na naše ponory sme mali možnosť viedieť rybárske dedinky, ktoré sú postavené, respektíve plávajú priamo na vode. Svoje plechové domy majú podopreté niekoľkými sudmi od nafty, ktoré slúžia ako plaváky. Ak sa rozhodnete tu potápať, stretnete sa s množstvom rýb, murén a prvýkrát som na vlastné oči videl, ako chobotnica chytila kraba a po pár minútach vypľula prázdny pancier. Čas strávený opäť v meste sa nám kráti a nás čaká posledný úsek vlakom a to do Saigonu, kde sa chystáme navštíviť tunely Cu Chi, toré boli vyhĺbené počas Vietnamskej vojny. O tom však nabudúce. Teraz nás čaká noc vo vlaku, ktorý vezie cestujúcich už z Hanoia, teda viac ako 24 hodín. A to už neviem, či sme zaspali od únavy, alebo od zápachu zo všetkých možných druhov rozkladajúcich sa jedál. Nakoniec ešte citát z dennika „...Vlaku mám po krk na niekoľko rokov dopredu, hlavne vietnamského. Za tri dni sme precestovali vlakom 30 hodín, takže stačilo!..“

Saigon – spomienky na vietnamskú vojnu - 3.časť
..konečne sme sa dostali vlakom do Saigonu, alebo ak chcete Ho Chi Minhovho mesta. Keďže bolo iba 5 hodín, nemohli sme sa ubytovať, a tak sme sa vybrali pozrieť, prečo vietnamská vojna skončila tak ako skončila, teda víťazstvom Vietnamu nad plne vyzbrojenými USA. Po poldruha hodine sme zastavili pri múzeu v prírode – tuneloch Cu Chi. Tieto tunely postavili vietnamskí dobrovoľníci, aby sa v nich mohli schovať civilisti, ale aj samotní vojaci, keď sa blížila americká armáda. Pod zemou bolo takto vybudovaných až 200 km chodieb, ktoré sa miestami rozširovali a tu sídlil vojenský štáb, alebo nemocnica, či kuchyňa. Dnes je časť týchto tunelov zachovalá a popri nich sú vystavené nástroje a obydlia z obdobia tejto vojny. Tu máte aj možnosť prejsť sa aj cez tunel, takže sme túto možnosť využili. Po asi 50 metroch sme vyšli špinaví, spotení a v nemom úžase, ako mohli vietnamskí vojaci prechádzať po týchto katakombách aj so zbraňou a stráviť tu celé dni. A to bol tento „náš“ o niečo rozšírený, aby sa sem zmestili aj ľudia vyššieho vzrastu, ako my. A to nie sme žiadni dlháni. Ďalej pokračoval tunel v pôvodnej írke a výške a tam by sme už nemali šancu sa dostať. Vojaci vychádzali iba v noci, aby ich nespozoroval nepriateľ a na svitaní vošli znovu do podzemia. Takto bojovali dlhých 7 rokov. Šalamúnsky mali vyriešené vetranie, kedy vyhĺbili niekoľko otvorov, ktoré zvonku vyzerali ako zvieracie nory. Kuchyňa bola tiež úžasne zamaskovaná a vývod komína bol potiahnutý aj 200 metrov od kuchyne, aby sa dymilo úplne mimo „cieľa“. Keďže vietnamská armáda nemala vôbec peniaze na vystrojenie, maskované oblečenie, zbrane a muníciu získavali od zajatcov. Tu sa nebudem venovať spôsobom, ako zo zajatcov dostávali informácie, ale pokiaľ stojíte na týchto miestach a vžijete sa do mylsenia domorodcov pri beznádejnej presile, možno je to trochu pochopiteľné, že používali nástroje a metódy mučenia, ktoré sú až nepredstaviteľné pre nás pacifistov a humanistov. Takisto sú známe pasce z čias, keď ešte Vietnamci nemali dostatok výstroja. Rôzne jamy, kde číhali zaostrené bambusové tyče, či dômyselné zvieracie pasce na nepriateľských vojakov, no až zimomriavky behajú po chrbte. Kapitola sama o sebe boli vstupy do tunelov, ktoré sú len o málo väčšie ako topánka dospelého človeka. Rozmery boli približne 30 na 40 centometrov, dokonale ukryté v džungli. Tu je zas možné predstaviť si morálku amerických vojakov, keď chodili po džungli a vlastne nevedeli, že ich protivníci stále pozorujú a doslova, im šliapu nad hlavami. Pre predstavu o výzbroji v tejto nezmyselnej vojne tu máte možnosť vystreliť si zopár nábojov z originálnej zbrane, ktorá bola o niekoľko rokov staršia ako ja. Keď si predstavíte, aká chabá bola údržba, nebolo mi chvíľu všetko jedno, ale nakoniec som to vyskúšal. Odhliadnuc od toho, že som z desiatich striel netrafil terč ani raz, každá strela mi vrazila zbraň hlboko do ramena a v uchu mi pískalo ešte asi dve hodiny. Prirovnal by som to k protitankovej strele, aj keď to bola klasická puška. Keď sa vyberiete niekedy do tohto 7 miliónového mesta, určite si spravte čas a prejdite sa po Cu Chi tuneloch. So Saigonom sa mi spája ešte jeden zážitok a to gurmánsky. Tu môj žalúdok, prvýkrát na mojich cestách, nezvládol rybiu omáčku. A to som už jedol potkany, morské červy, húsenice, kobilky, hady či mačku..teda okrem normálnej stravy. Recept na výrobu špeciálnej rybej omáčky znel jednoducho. Množstvo malých rybičiek dáme do suda a sud uzavrieme. Po asi troch mesiacoch sud otvoríme a šťava, ktorá nám kvasením vznikla slúži ako doplnok k rôznym jedlám. A ja som si ju neuvážene dal na ryžu. V tú noc som sa nevyspal. S touto spomienkou sme našu púť po Vietname ukončili a zo Saigonu sme leteli do Kambodže, aby sme si pozreli nádherný a magický chrám Angkor Wat. Ale o tom a samozrejme aj o ďalších zážitkoch z Kambodže až nabudúce.

P.S. Ešte dodatok. Aj keby ste mali z čítania o tejto krajine dojem, že je len pre dobrodruhov, nie je to vôbec pravda. Vietnam Vám vie ponúknuť aj nádherné pieskové pláže a luxusné hotely. A odtiaľ si potom môžete urobiť výlety do miest, o ktorých ste mohli čítať.



Článok bol uverejnený: 14. 12. 2007